Svetom s nami

Naše začiatky a práce v Anglicku

Štyri roky v Anglicku ubehli ako voda. A ako sa to všetko vlastne začalo ?

Po ukončení školy som začala pracovať, nie len brigádne, ale už aj na zmluvu. Napriek tomu, že ma práca čašníčky pri Bratislave bavila, rozhodla som sa pre zmenu. Pobalila som si kufor, nasadla na vlak a išla som domov. Túžila som po samostatnosti a cestovaní a tak som si začala hľadať prácu v zahraničí. Po dvojmesačnom snažení sa a pohovoroch v angličtine sa dostavil výsledok. Podmienkou bolo nastúpiť čo najskôr, všetko sa zbehlo tak rýchlo a v priebehu pár dní som už bola na letisku. S 20kg kufrom a strachom v očiach som po prvý krát nastúpila do lietadla. Prácu aj bývanie som mala dohodnuté cez agentúru, ale v duchu som sa pýtala sama seba, či im môžem veriť, aké to bude, a či sa dohovorím.

V lietadle som začula jeden pár, ako sa rozprávali o práci, kde som mala nastúpiť aj ja. Prihovorila som sa im a dodnes ďakujem, že ma sprevádzali v cudzom svete. Keď sme prišli na letisko, nikto na nás nečakal, tak sme začali premýšľať, čo bude ďalej.  Asi po piatich telefonátoch do agentúry nám konečne zdvihli a prišli pre nás. Cesta lietadlom trvala 2.5 hodiny a potom ešte približne 2 hodiny autom trvalo, kým sme sa dostali do domu v ktorom sme boli ubytovaný. Zo začiatku sme bývali spolu a pomáhali si navzájom.

Prvý deň v práci sme sa boli hlásiť v kancelárií a tam som spoznala Paťka a Joja. Manažérka sa na nás pozrela a povedala, že ja a Paťko budeme spolu chodiť. Iba sme sa na seba usmiali.  Po čase sme sa začali spoznávať, rozumeli sme si a tak sa z nás stali kamaráti. Do nášho domu sa postupne sťahovalo viac ľudí a zrazu nás tam bolo sedem. Paťko mi navrhol, aby som sa presťahovala k nim a ja som súhlasila. Pracovali sme v sklade, bolo to dosť náročné a nočné 8 a 12- hodinové smeny nás vyčerpávali. Veľa krát sa nám stalo, že sme so zavretými očami kráčali po sklade ako zombíci. Potom sme prišli domov a nemohli zaspať.

Sheffield

Po pol roku nebolo dostatok práce a museli sme odísť. Veľa ľudí zo skladu odišlo domov, ostatní sa pokúšali nájsť si akúkoľvek prácu ako aj my.  S Paťkom sme už spolu chodili a tak sme spoločne odišli do Oxfordu. Býval tam Paťkov kamarát zo Slovenska. Dohodli sme si bývanie a mali sme ísť na písomný test do skladu, ktorý sa nám ale nepodaril. Paťko dostal druhú šancu a uspel. Začal pracovať v sklade a ja, aj keď neskôr som si tiež našla prácu v tureckej reštaurácii.
V prenajatom dome sme bývali desiati – Slováci, Afričania, Španieli a Indovia. Práca nás moc nebavila a túžili sme po samostatnom bývaní.

Oxford

Po ďalšom pol roku na odporučenie známej sme sa rozhodli vyskúšať mesto Bristol. Dohodli sme si prehliadky bytov a pozreli mesto. Boli sme spokojní, tak sme zaplatili depozit na byt a naplánovali si sťahovanie.

Bristol

Dni ubiehali rýchlo a my sme boli bez práce. Prichádzala rutina v podobe posielania životopisov, hľadania práce na internete, registrovania v rôznych pracovných agentúrach. Ale nakoniec sme sa dočkali. Spomínam si na deň, keď sme s Paťkom v parku pri dome hrali tenis, no a našla som si odkaz, či som dostupná a či môžem pracovať. Veľmi som sa potešila a odvtedy som pracovala pre jednu cateringovú agentúru. Bolo to len na pár hodín týždenne a väčšinu som bola nútená pracovať ihneď ako mi zavolali, ale pomohlo nám to zaplatiť výdavky. Keď bolo málo práce, stalo sa nám aj to, že sme museli obaja vyžiť z 20libier na týždeň.

Takto sa to s nami tiahlo ešte nejaký čas. Začali sme uvažovať o tom, ako to ďalej budeme finančne zvládať. Ale podarilo sa nám prežiť toto obdobie a aj Paťko začal pracovať. Najskôr zobral pár brigád, potom mal prácu v sklade. Začal sa učiť z domu, chodil na stretnutia programátorov a spoznával ľudí, ktorí ho neskôr odporučili na pohovor do firmy. Po úspešnom pohovore začal pracovať ako ,,Front-end web developer“. V práci sa učil novým veciam a veľa času venoval štúdiu doma, ako ja konferenciám. Na najväčšej konferencii bol v Oxfrode, trvala 2 dni a rozprávali tam ľudia z rôznych krajín o skúsenostiach, práci a technológiách. Ubehli dva roky a Paťko sa vypracoval tak, že si mohol založil živnosť a pracoval z domu.

Ja som sa pokúšala nájsť si stabilnejšiu prácu, zašla som aj do neďalekého mesta Bath. Tam som pracovala ako chyžná v hoteli asi 2 mesiace. Cesta do práce trvala približne hodinu a pol aj s prestupom. Robila som tam nezmyselne dlhé smeny s jedným, alebo dokonca žiadnym dňom voľna. Domov som chodila len na pár hodín, niekedy som sa nemala čas ani vyspať a zas to isté dookola. Dlhodobejšie sa to nedalo vydržať, dala som výpoveď.

Bath 

Vrátila som sa do cateringovej agentúry a časom som si našla prácu aj v kaviarni a na akciách. Mala som dve práce, skončila som v jednej a utekala som do druhej. Ani jedna nebola stabilná, no po roku som sa rozhodla v agentúre skončiť. Počas toho obdobia som pracovala na rôznych miestach, ako napríklad na univerzitách, v múzeách, na štadióne, v zoo, v hoteloch, v kaviarňach, v reštauráciách, v baroch, v stánku a podobne. Spoznala som veľa ľudí a mám odtiaľ veľa zážitkov. Do pamäti sa mi vryla smena na Silvestra. Pracovala som na akcií v hoteli, kde bol v strede miestnosti ring a hostia popri tom ako jedli večeru, sa zabávali na boxovaní. Medzi ďalšie nezabudnuteľné akcie patril aj rugby zápas na štadióne či otvárací večer v múzeu, kde mi spadol na nohu okrúhly stôl pre 10 ľudí. V  kaviarni a na akciách som pracovala 2,5 roka, začala som ako catering assistant, neskôr som bola povýšená na team-leaderku a potom na supervízorku. Mala som na starosti kaviareň, akcie aj zamestnancov.

Keď sa nám podarilo mať spoločné voľno s Paťkom išli sme na výlety, alebo za kamarátmi ktorých sa nám tam podarilo spoznať.
Bývali sme vo väčšom byte a keďže bol nezariadený, všetko sme potrebovali nakúpiť – od práčky až po žiarovky. Pomaly sme sa usadili, zvykli si na byt , mesto, prácu a priateľov …

V Bristole sme žili najdlhšie z anglických miest a veľmi sa nám tam páčilo. Mesto ponúka naozaj veľa.

Bristol street art festival UPFEST – každoročné podujatie pouličných umelcov

Balón fiesta 


Počas štyroch dní plných atrakcii sa na medzinárodnom balónovom predstavení každoročne zúčastní viac ako 500,000 návštevníkov. Bristol International Balloon Fiesta.

Časom sme sa dostali do stereotypu. Mali sme aj dovolenky – tie boli pekné, ale krátke a zas prichádzala realita, a ten kolobeh sa nám nepáčil. Začali sme uvažovať, čo by sme mohli urobiť.  Dohodli sme sa, že zmeníme krajinu, ale nevedeli sme sa rozhodnúť. Paťko navrhol Kanadu a ja Nový Zéland, potom ešte prichádzala do úvahy Amerika a Austrália. Nakoniec sme sa dohodli na Novom Zélande. Zistili sme si základné informácie o krajine a našli sme aj jedinú možnosť pre nás – to boli dovolenkovo-pracovné víza.

Je to kvóta víz, ktorá sa otvára raz za rok v určitý čas a pre Slovákov je dostupných iba 100 miest. Každý musel o tieto víza žiadať sám za seba, no dúfali sme, že obidvaja uspejeme.

Netrpezlivo sme sedeli za počítačom a odpočítavali minúty. V tom Paťko skríkol, ,,otvorila sa kvóta“. Ja som si musela znovu načítať stránku, zatiaľ čo Paťko už vypisoval údaje, no pomýlil sa a musel to prepísať. Adrenalín stúpal. Ja som dopísala skôr a chcela som sa vrátiť skontrolovať si údaje, v tom mi napísalo, že kvóta bola zaplnená a stránka prestala fungovať. Pozrela som sa na Paťka a akurát končil platbu, čo bolo dobré znamenie. Toto trvalo asi 2-3 minúty,  všetko muselo byť napísané čo najrýchlejšie a bezchybne.  Pár dní sme museli čakať na oficiálne rozhodnutie, ale všetko dobre dopadlo a boli sme pripravení ísť za ďalším dobrodružstvom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *