Nový Zéland je moderná krajina, ktorá ponúka veľa cestovateľských a dopravných možnosti. Presvedčili sme sa o tom, aj keď sme hľadali požičovňu áut. Podarilo sa nám požičať si zadarmo nové auto s plnou nádržou za to, že ho necháme v inom meste. Bolo treba zaplatiť iba poistenie, žiadne ďalšie poplatky na nás už nečakali. Služba sa nazýva relocation car, a nájdete v nej zoznam zapojených spoločností s aktuálnymi ponukami.
Taupo – najväčšie jazero Nového Zélandu
S východom slnka balíme potrebné veci a vyrážame na náš prvý výlet mimo Wellingtonu. Je skoro ráno a cesty sú pomerne prázdne. Čerstvo pražená káva nám dodala energiu a so sprievodom slovenských pesničiek sme sa do 5tich hodín dostali k jazeru Taupo. Jazero sa tiahne popri ceste a s neuveriteľným 193-kilometrovým obvodom patrí medzi najväčšie jazero Nového Zélandu. Je len ťažko uveriteľné, že toto jazero je vlastne kráter, vytvorený super vulkanickou erupciou sopky. Voda je tu teplejšia ako v mori, ale netreba podceňovať jeho hĺbku. Prekvapuje totiž nielen svojou rozlohou, ale aj najhlbším nameraným bodom až 186m. Jazero sa nachádzalo v polovici našej plánovanej cesty do Auckladnu.
Wai -o -Tapu sopečná aktivita
Za Taupom smerom na mesto Rotorua sme počas jazdy pozorovali sopečnú aktivitu, vrelé bahno a para vychádzajúca zo zeme bola viditeľná všade navôkol. Toto nás ešte viac nalákalo aby sme sa išli pozrieť do najfarebnejšieho novozélandského sopečného areálu. Zaparkovali sme na jednom z dvoch parkovísk a vstup do areálu viedol cez darčekový obchod a kaviareň. Geotermálny areál Wai-o-tapu ponúka prechádzku po sopke. Hneď po vstupe nás prekvapilo sálajúce teplo, ale aj výrazný sprevádzajúci pach. Farebné jazierka nás lákali na kúpanie, ale 100 stupňová voda a mŕtvy vták v jednom z jazier nás rýchlo od uskutočnenia tohoto nápadu odradili. Rôznorodé zafarbenie vody je úplne prírodné a vzniklo reakciou minerálnych elementov – prevažne síry, železitých solí, kremeňa, oxidu železitého a uhlíka. Na výber boli rôzne trasy, my sme sa rozhodli pre najdlhšiu 3km a naša prechádzka trvala približne 1.5 hodiny.
Len pár minút za areálom sa nachádza vriace bahno, kde voda rovnako dosahuje teplotu 100 stupňov.
Rotorua- sopečná aktivita
Keďže sme mali pred sebou ešte dlhú cestu, cez mesto Rotorua sme iba prechádzali. Mesto je známe geotermálnou aktivitou a maorskou kultúrou. Nachádza sa tu aj maorská dedinka približujúca život maorov, ich tance aj národné jedlo hangi.
Auckland
Pomaly sa stmieva a my prichádzame do Aucklandu, najľudnatejšieho mesta v krajine. Na parkovisku pri mori sme sa stretli s českým párom, s ktorými sme sa vopred dohodli o odkúpení ich auta. Čo bol aj hlavný dôvod výletu. Hneď ďalší deň ráno, boli chlapi prepísať auto na pošte a naše požičané auto boli vrátiť na letisku. Paťko využil možnosť že sme v Aucklande a išiel do pracovnej agentúry na pohovor. Ja som zatiaľ bola na prechádzke v meste. Veľa budov, kontajnerov a málo zelene pôsobili na mňa industriálne a bránili vyniknúť krásam mesta. Napriek tomu dúfame, že sa sem ešte vrátime a bližšie spoznáme mesto a okolie.
Zatiaľ čo sme do Aucklandu išli východným pobrežím, späť do Wellingtonu sme sa rozhodli ísť západným.
Popri ceste z Aucklandu sme zbadali tabuľu s názvom Papakura. Názov a škvŕkanie v žalúdku boli natoľko presvedčivé, že sme zastavili pri motoreste. Po dobrom obede nezostalo nič ale prikladám aspoň servítku.
New Plymouth – kempovanie
Naša ďalšia zastávka bola zas v strede trasy, tentokrát v meste New Plymouth. Po dvoch dňoch na cestách nám dobre padlo osvieženie v chladných vonkajších sprchách. Bolo už neskoro večer ale príjemné teplo a tma nám dovolili si užiť sprchu na holo a spolu zo šumom mora a adrenalínom či nás niekto uvidí bol tento zážitok nezabudnuteľný. Osviežení, sme sa uložili k obľúbenému seriálu na pohodlnej posteli v aute a pomaly zaspávali.
Mt. Taranaki – pokus o zdolanie sopky
Nasledujúci deň ráno sme odhodlaný vyrazili na sopku Mt. Taranaki. Dlhá a kľukatá cesta nás zaviedla až na parkovisko, odkiaľ viedol chodník. Pri vstupe bola uvítacia tabuľa a už vtedy sme vedeli, že nie sme dostatočne pripravení na taký výstup. No napriek tomu sme sa išli pozrieť k prvému bodu trasy. Cesta bola náročná, popadané skaly, zosuvy pôdy, zaplavený chodník a aj prudké stúpanie. Prišli sme len k opustenej chate a neprejazdenému lyžiarskemu vleku. Značky neboli viditeľné a dokonca sme zablúdili. Keď sme si boli istí, že tadiaľto cesta nevedie, vrátili sme sa naspäť. Príroda a výhľady tam boli neopísateľne krásne, lepšie si naplánujeme trasu, pripravíme sa a z vrcholu sopky sa s vami neskôr podelím o ďalšie zážitky.
Mana bay-čierna piesková pláž
Po sopke sme náhodne narazili na čiernu pieskovú pláž Mana Bay. Upozornenie ,,Len na vlastné riziko“ nás neodradilo od krátkej prechádzky po čiernom piesku a móle. Na tejto pláži si môžete nazbierať sopečné kamene, ktoré okrem zaujímavého vzhľadu poslúžia aj ako peeling na chodidlá.
Whanganui
V meste Whangauni sme našli oázu pokoja. Spievajúca fontána a farebnosť svetiel vytvárali príjemnú atmosféru a dúhu v pozadí. Spev štebotavých vtákov nesúci sa všade navôkol nás zaviedol do stredu parku, kde sme ich našli v prechodnej klientke. Nachádzajú sa tu aj zimné záhrady, ktoré sú otvorené celoročne a podľa sezóny sa mení pestrofarebnosť kvetov.
Raumati Beach
Naša posledná zastávka bola v Raumati Beach. Tam sme si užívali tento prekrásny západ slnka
Po viac ako 18 hodinách strávených v aute – našťastie bez problémov, sme na tretí deň večer dorazili domov.
Pridaj komentár