Svetom s nami

Je sviatok svätého Patrika -patróna Írska. Nadšenci si obliekajú zelené veci, pripínajú si trojlístky, pijú pivo alebo írsku whiskey. Tí najväčší priaznivci sa nedajú zahanbiť a kombinujú pivo s whiskey . A my sme si v tento deň naplánovali ďalší výlet. Vyrážame z Wellingtonu, odkiaľ vedie diaľnica a nám tu čas plynie akosi pomalšie. Z diaľnice schádzame na cestu, ktorá vedie desiatky kilometrov bez akejkoľvek odbočky a bez väčšieho mesta. Naokolo len príroda, zvieratá a pár domov. V diaľke sa vynárajú zvlnené kopce a veterné turbíny, ku ktorým sa rýchlo približujeme. Tieto turbíny sú známe ako obnoviteľné zdroje veternej energie. V tzv. veternej  farme Te Apiti sa nachádza 55 turbín, ktoré sú vysoké až 70 metrov.

Po viac ako 4 hodinách  prichádzame na parkovisko, kde sme si rozložili kuchyňu s obývačkou teda varič, stôl a stoličky. Popri skorom obede sme si začali plánovať trasu a zrazu pri nás zaparkoval prekrásny veterán ozdobený bielymi stuhami. Vystúpili z neho svadobčania a šofér okrem toho, že bol ich najlepší kamarát a svedok bol aj majiteľom auta. Porozprával nám o tom ako si nechal doviezť auto až z Kalifornie a ako sa o neho po dlhé roky stará. S malou nádejou povedal, že ak mu cestou nezhorí motor a následne celé auto tak sa stretneme na vrchole.

Zatiaľ čo, svadobčania využili cestu pre autá aby sa dostali na vrchol kopca, my sme zvolili príjemnú trošku náročnejšiu trasu. Vstupujeme do Te Mata Parku, známeho ako aj raj červených kalifornských sekvoji. Tieto stromy boli vysadené v roku 1927 a niektoré z nich sú 40 metrov vysoké. Pripadáme si tu takí maličkí.

Približne hodinu sme išli do kopca po modrých značkách, ktoré nás zaviedli až na vrchol Te Mata Peak, ktorý sa vypína južne od mesta Hastings. A tam sme sa zas stretli zo svadobčanmi, vrýpali sme sa im do záberu aby mali na nás pamiatku a  následne si užívali prekrásny vyhlaď.

Bol pekný slnečný deň, stretli sme pár bežcov a turistov ,no pri výhľade bolo veľa zaparkovaných áut a fotiacich sa ľudí. Cestou naspäť nás prekvapili morské fosílie a mušle, ktorých vek archeológovia odhadujú na 2-3 milióny rokov a je len ťažko uveriteľné, že tieto vysoké kopce boli kedysi pod vodou.

Prichádza večer a my musíme opäť vyraziť  na cestu, aby sme prišli včas do mesta Napier. Tu sme si našli kemp, kde zostaneme na noc. Tento kemp je bezplatný, ale treba prísť včas kvôli obmedzenému počtu miest na parkovanie. Nám sa podarilo zaparkovať pri mori a po pár minútovej prechádzke sme sa dostali do mesta, kde sme si dali tureckú večeru.

Čas plynul rýchlo, slnko na oblohe vystriedal mesiac, a ako sme kráčali naspäť, svetlá mesta sa pomaly od nás vzďaľovali. Naskytol sa nám úžasný pohľad na Mliečnu dráhu zachádzajúcu za more. Uložili sme sa na spánok do auta, odkiaľ sme ešte pozorovali hviezdy a pomaly zaspávali. Nasledujúci deň sme oslavovali Paťkove narodeniny a začali sme hneď ráno raňajkami pri východe slnka.

Skoro ráno sme dorazili pred skalnatý poloostrov Cape Kidnappers, no miestny rybár nám povedal, že si musíme obuť gumáky vysoké až po ramená ak chceme pokračovať v ceste. Na naše zmätené výraze tváre pohotovo reagoval druhou alternatívou môžeme počkať do poobedia na odliv. Trasa po pláži bola nepriechodná, ale to nás neodradilo a rozhodli sme sa pre výhľad z výšky. Bol horúci slnečný deň a ovečky nám robili spoločnosť až k útesu. Výhľad bol očarujúci, ale zosuvy pôdy spôsobili pády kameňov na pláž a nestály povrch pod nohami. O niečo ďalej, kde sme sa už nedostali, sa mala nachádzať kolónia vtákov. Gannet vtáky sú veľké biele vtáky so žltou hlavičkou a najlepší čas na ich pozorovanie je od novembra do februára. Potom migrujú do teplejšieho prostredia. Pre bližšie spoznanie tohto miesta je možné prejsť asi 8 kilometrovú trasu, ale je potrebné byť oboznámený s prílivom a odlivom. Taktiež sa dá zaplatiť vyhliadkový let helikoptérou či jazda traktorom po pláži.

Cestou domov v meste Waipukurau sme zahliadli upútavku na ochutnávku vína. Nadšený sme sledovali ďalšie značky, ktoré nás zaviedli vysoko do kopcov. Pri vstupe nás čakal milý pán, ktorý nám porozprával o vinohrade a ich ocenených vínach . Po ochutnávke 7 druhov vín sme sa zhodli na jednom, ktoré sme si kúpili. Ďalej nás čakala galéria obrazov a dekoračných predmetov. Pukeora je rodinná vinica, domácimi nazývaná „kopec zdravia“. História tejto budovy siaha až do roku 1918, kedy slúžila ako ozdravovňa pre vojakov a neskôr ako nemocnica pre pacientov s tuberkulózou.

Posilnený dobrým vínom nás už len čakala veselá cesta domov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *