Svetom s nami

Kuba- Havana dve tváre mesta

Po dovolenke vo Phoenixe na nás čakala ďalšia destinácia Kuba.

Už pri plánovaní tejto dovolenky a hľadaní informácii o krajine sme vedeli, že to nebude jednoduché. Prvý krok potrebný na to, aby sme sa dostali do Kuby, bolo mať správne vízum. Krajina má prísne pravidlá a už tu sa začali problémy. Ako možno viete, Američania máju zákaz dovolenkovať na Kube. Toto pravidlo sa vzťahuje na všetkých ľudí v Amerike-domácich aj cudzincov. Bol to aj náš prípad. Neplatilo to, že sme slovenskej národnosti, ale to, že prechádzame cez Ameriku do Kuby. Kedže sme nemali právo na žiadne špeciálne víza, našou jedinou možnosťou bolo kultúrne spoznávanie krajiny. Na potvrdenie týchto víz sme museli počas prestupu v Miami vypísať pár papierov a zaplatiť poplatky za žiadosť. Potrebovali od nás presnú adresu na Kube , počet dní aj kde sa budeme zdržiavať.

Prvé dojmy a najhorší deň dovolenky…

Pristáli sme v Havane, hlavnom meste Kuby. Letisková hala bola veľmi malá a rozpadávajúca sa. Počas toho, ako sme čakali na batožinu, sa k nám približoval starší pán. Postavil sa tesne za Paťka a siahol mu do vrecka. Ostali sme zarazení. Chcel nás okradnúť a to pred všetkými tými ľuďmi, čo tam čakali s nami. Chceli sme s ním hovoriť, ale tváril sa, že nám vôbec nerozumie. V tom som sa na neho veľmi škaredo pozrela, zjavne to pochopil a vzdialil sa od nás. S Paťkom sme sa na seba pozreli a povedali si „Toto bude náročná krajina pre nás.“ 

Paťko rozmieňal peniaze a ja som zatiaľ čakala v taxíku. Naš taxikár nám tvrdil, že vie kam ideme. Až dovtedy, kým nezastal niekde uprostred mesta s tým, že by to mohlo byť asi niekde tam. Našťastie sme mali stiahnuté mapy mesta a povedali sme mu, kde nás má zaviesť. Vôbec netušil, o čo ide a na našu navigáciu sa pozeral opačne. Po pár minútach sme to vzdali a vystúpili sme. Ďalej sme sa pokúšali nájsť si adresu sami. Pýtali sme sa aj domácich a odpovedali iba tí čo nás lákali do ich vlastných podnikov. Márne sme sa im snažili vysvetliť, že nechceme jesť ani piť, ale iba sa ubytovať. Blúdili sme asi pol hodinu, ťahali sme kufre po rozpadnutých uličkách plného štrku. Nakoniec sme to našli- uličku v uličke z neoznačeným názvom, iba číslo bytu a mená domácich.

Sľúbili sme našej rodine, že hneď po prílete sa im ozveme. Ale nemali sme ako bez internetu. Okrem toho, že v byte nebol žiadny signál potrebovali sme veľkú dávku trpezlivosti a špeciálne karty. Na týchto kartách sa nachádza číslo a heslo a dajú sa zakúpiť na hodinu alebo dve. Fungujú na vyhradených miestach a my sme ho využívali najmä v hoteloch, keď tam nemali veľa prihlásených ľudí.

Hneď ako sme odišli z bytu, kamkoľvek sme sa pohli, domáci sa nám snažili neustále niečo predávať. Každý deň to bola tá istá rutina, už nám to prišlo veľmi, veľmi otravné. Tak sme začali byť na nich trošku nepríjemní. Neodpovedali sme im, alebo sme len raz povedali rázne nie a išli sme ďalej. Ale aj tak veľa krát s nami kráčali ďalej.

Doprava

Komunizmus v dnešnej dobe

Mali sme prenajatú izbu v byte, kde bývala mama so synom. Ona moc nehovorila po anglicky, tak sme sa snažili naučiť pár fráz, aby sme sa spolu dohovorili. Hneď po príchode si od nás pýtali pasy, zapísali si naše údaje, aby nám mohli urobiť raňajky a mali viac chleba na prídel. 
Každý deň naše raňajky pozostávali z ovocného smoothie, kávy a chleba s maslom.

Vysvetlili nám, že majú všetko na prídel a kupóny. Všetko, čo sa kupuje, od potravín až po elektroniku či nábytok. V krajine už od roku 1959 
až dodnes platí komunistický režim. Po pár dňoch strávených na Kube sme sa priblížili k spôsobu života na Slovensku pred pár rokmi. Už po prvých prechádzkach mestom a prvom nákupe v obchode sme pochopili viac. V obchodoch majú mreže alebo presklené uzamknuté vitríny a musíte presne vedieť, čo chcete. Veľa malých obchodov sa nachádzalo u domácich v garáži či zamrežovanej miestnosti. Ostatné vyzerali ako sklady.

Staré verzus nové mesto

Mesto je rozdelené na staré a nové. V starom meste – tam kde sme mali dočasné bývanie, žili väčšinou domáci. Rozpadávali sa tu chodníky, cesty aj domy. Na uliciach bolo veľa smetí a ľudia tu žili v chudobe.

Len po prejdení pár metrov sme sa razom dostali akoby to iného mesta či krajiny. Pekné čisté námestie, hotely ,reštaurácie a turisti.

Počas prechádzky mestom sme sa zastavili v reštaurácii, kde sme vyskúšali povestné cigary a dobrú kávu. Čašník nám porozprával o cigarách a vzápätí nám ich aj ponúkal na predaj.

Zlé skúsenosti sa obrátili v dobré

Pokračovali sme ďalej, keď nás zastavil mladý muž a začal sa nás pýtať, odkiaľ sme, čo tam robíme, kde sme ubytovaní a podobne. Neprišlo nám to zvláštne, porozprávali sme sa s ním a išli sme ďalej. Vtom za nami pribehla žena, predstavila sa nám a povedala nám, že nám upratovala izbu. Začala nám hovoriť o firme Cooperative, kde sa vyrábajú cigary, o zamestnancoch čo dostávajú cigary na prídel a iba v tento deň ich môžu predať. Presne o tomto nám rozprával aj predchádzajúci muž, aj ďalší pred ním na ulici. Sľúbila nám zľavu a nahovárala nás, aby sme išli do budovy oproti nám. Povedali sme si, že za to nič nedáme.

Prišli sme dnu a na stole boli pekné drevené krabičky,  v nich poukladané cigary s označeným kolkom pre vývoz z krajiny.  Pán sa nám predstavil a ukázal nám knižku, potom sme spolu s ním vyskúšali kvalitu cigár. Poriadne nadsadil cenu a s Paťkom sme vedeli, že to je veľa. Začali sme vyjednávať, ťažko sa s ním dalo dohodnúť, tak sme povedali, že odchádzame. Zrazu nás zastavil a našli sme kompromis. Keď sme odchádzali, žena, čo nás zastavila predtým na ulici, nám povedala o jej chorom dieťati a že nám dohodla zľavu. Ale pritom ona tam nič nehovorila. Nechceli sme sa s ňou hádať. Dali sme jej drobné a odišli sme. No a hneď potom sa nám celý príbeh začal prehrávať v hlavách a začali sme si uvedomovať, ako nás oklamali. Po návšteve pár obchodov a fabriky na výrobu cigár sme ale zistili, že sme vyjednali dobrú cenu a kvalita cigár bola taká ako z obchodu.

Dokonca sme sa pár krát pohádali s čašníkmi. Neradi sa sťažujeme a vážime si ich prácu, ale keď ide o vážnejšie veci, tak sa to snažíme vyriešiť. Raz to bolo preto, že nás nalákali do reštaurácie na internet a nemali ho. Druhý krát to bolo, keď sme si v šaláte našli zeminu a čašníčka sa nám dlho snažila nahovoriť, že je to korenie a nafučaná odišla bez toho, aby sa nám aspoň ospravedlnila. A posledný krát to bolo, keď sme si objednali Mojito a priniesli nám len nejaký džús so stonkami neznámej byliny. A ani sám čašník to nechcel piť. Bol veľmi arogantný. Nechceli sme sa viac hádať, tak sme im za to aj tak zaplatili a odišli sme.

Ale bol tam aj jeden veľmi dobrý podnik, kde bol milý a ochotný personál jedlo bolo super a za dobré ceny. Dokonca si zapamätali aj naše mená a po predchádzajúcich zlých skúsenostiach sme navštevovali už iba ten podnik.

Napriek pár zlým skúsenostiam sa nám dovolenka páčila, no a vidieť takýto život a rozdiely mesta bolo každopádne zaujímavé.

Káva , rum, cigarky – proste top.

S Paťkom sme len príležitostní fajčiari a rum nie je náš najobľúbenejší druh alkoholu. Napriek tomu, keď už sme boli v centre výroby, nemohli sme si cigary, rum a kávu nechať ujsť. Boli vynikajúce a sprevádzali nás celú našu dovolenku na Cube. Nezabudnuteľne boli aj večery na balkóne s výhľadom do uličiek pri výbornom rume a cigarách, cítili sme sa ako nezastaviteľný boháči.

Fabrika na výrobu cigár a samotný proces 

Za výrobou cigár sme sa vybrali do 166 ročnej budovy. Okrem bohatej histórie táto budova patrí medzi najlepšie továrene na výrobu cigár vo svete.  

Vôňa čerstvého tabaku, fotky Fidela Castra a Che Guevara na stenách,veľa histórie a tvrdej poctivej ručnej práce – tak toto je Kubánska cigaretová výrobňa.

A ako vlastne prebieha samotný proces výroby cigár? Prvým krokom je zber tabakových lístkov a následne dozrievanie/sušenie vo výrobni, v teple a tieni – aby sa znížil obsah cukru a vody. Potom sa odtrhávajú stonky z lístkov, triedia sa podľa kvality. Podľa toho idú do náplne alebo obalu.  Následne sa ukladajú a rolujú. Cigary musia byť rovnaké aby sa stali prémiovými. Zamestnanci majú šablóny na presné miery cigár. A celý proces je vykonávaný ručne.

Nočné mesto

Prístav a okolie

Upršaný deň 

Posledný deň dovolenky sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Zbalili sme si veci a išli na prechádzku. Keď sme už boli ďaleko od bytu razom sa na oblohe objavili veľké čierne mraky a v momente začalo pršať. Pokiaľ sme dobehli na zástavku kde sme sa chceli schovať pred dažďom, boli sme už úplne celý mokrý. Autobus dlho nechodil, nemali sme internet tak sme len čakali kedy to prestane. V zástavke boli veľké diery a ľudia sa tlačili na seba, akonáhle prešiel ten najväčší dážď rýchlejším krokom sme sa dostali naspäť na byt. Dali sme si rýchlu sprchu a zavolali sme si taxík na letisko.

Toto bola naša posledná destinácia pred príchodom na Slovensko.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *