Svetom s nami

Tongariro Alpine crossing sa nepovažuje iba za najlepší jednodňový výlet na Novom Zélande, ale aj za jeden z najlepších na svete.

Nachádza sa v národnom parku Tongariro, v strede severného ostrova. V parku sú 3 aktívne sopky Tongariro, Ngauruhoe (Mount Doom z filmu Pán prsteňov) a Ruapehu s lyžiarskymi svahmi.

Tongario park bol prvým národným parkom na Zélande a štvrtým na svete. Dvojité svetové dedičstvo v UNESCO získal za prírodné vlastnosti aj vďaka kultúrnemu významu a histórii.

Po rôznych hodnoteniach, odporúčaniach od známych aj neznámych sa naše očakávania na tento vystúp začali zvyšovať a už sme sa len potrebovali presvedčiť na vlastné oči či hovoria pravdu.

Naša prechádzka sa začala ešte pred východom slnka na parkovisku Mangatepopo. Schádzalo sa tam veľa ľudí a preplnené autobusy stále prichádzali.

Odporúča sa vyraziť skoro ráno nielen kvôli veľa ľuďom ale aj časovej a fyzickej náročnosti.

Aj počas letnej sezóny sme sa poriadne naobliekali a s odhodlaním začali kráčať po vyznačenom chodníku, kde už ľudia kráčali za sebou. Napriek hustej hmle sa nám na chvíľu ukázalo slniečko a spolu so stálym krokom nás udržovali v teple. Okolo okrajov chodníka sme pozorovali staré lávové prúdy, kamenistý zafarbený povrch od bielej cez červenú až čiernu farbu.

Prvou zástavkou od parkoviska je Soda Springs, čo je 1h-1h.30m stáleho kráčania. Pri tomto bode sa odporúča zvážiť možnosti. Ak si málo pripravený, fyzicky menej zdatný alebo počasie je príliš zlé toto je najlepší bod a čas na to aby si sa otočil. Odtiaľto sa stúpanie zvyšuje a je oveľa náročnejšie.

Prudké stúpanie a následná kamenná cesta už bez chodníka nás približne po hodine zaviedla na South Crater, mali sme dobré počasie až na hustú hmlu a slabšie výhľady. Takže kráter sme ani nevideli.

V stúpaní sme pokračovali cez hrebeň kráteru, kde sme kvôli nestabilnému povrchu a prevýšeniu išli miestami po štyroch.

Už tu sa začal objavovať zápach síry, je to znamenie že Red crater (červený kráter) je stále aktívny. Hmla sa pomaly vytrácala a odkrývala vrchol kráteru. Po ďalšom hodinovom výšľape sme si na najvyššom bode urobili dlhšiu prestávku. Najedli sme sa na veľkých lávových kameňoch s výhľadom na červeno-čierny vrchol sopky. Načerpali sme sily, pokochali sa výhľadom a pokračovali ďalej.

Nasledoval presný opak, teraz to bolo prudké klesanie dolu približne 20min. Keď sme si mysleli, že sme videli to najkrajšie na vrchole naskytol sa nám ešte krajší pohľad. Stojíme na kráteri a so zatajeným dychom sledujeme paru vychádzajúcu všade vôkol nás, nezvyčajné zafarbenie jazier aj pozostatky lávy a jej cestičky. Popritom premýšľame ako pôjdeme zvyšok trasy, všade sú lávové kamene chodník si každý tvorí sám, šmýka sa a ľudia padajú na zem ako hnilé hrušky. Paťko sa vybral jedným smerom a ja zas opačným. Snažím sa nakloniť ale ruksak ma prevažuje aaaa už som aj ja na zemi. S poškriabanými mierne krvavými dlaňami som sa zaprela ešte o kamene a postavila sa, no nič ďalší pokus. Skúšam to bokom a pomaličky občas rýchlejšie-šmykom keď nevyjde krok, sa dostanem dolu ku krásnym tyrkysovým jazerám.

Pri jazerách Emerald Lakes ma už čakal vysmiaty Paťko, zas to zvládol na výbornú. Prídeme bližšie k jazerám a pýtam sa Paťka “Vidím dobre ? Vidíš to aj ty? to predsa nie je reálna farba.“

Tyrkysovo modrá, bledo nebíčková, neónová zelená… tieto farby vznikli úplne prírodne a to lúhovaním minerálov z priľahlých termálnych oblastí. Jazerá sú na okrajoch priehľadné vidno na rastliny aj sopečné kamene. Voda je studená, kyslá a v zime mrzne. Tu sme sa zdržali najdlhšie, všetko vyzeralo tak nereálne a nevedeli sme sa na tú krásu vynadívať.

Ďalšie dve časti trasy prechádzajú aktívnou sopečnou zónou v blízkosti kráterov Te Maari. Toto je miesto sopečných erupcií z roku 2012 aj preto treba rešpektovať výstražné značky a zastavovanie na minime.

Od jazier sme začali klesať dolu a zas hore, kde sme sa dostali k ďalšiemu tentokrát posvätnému Modrému jazeru Te Wai-whakaata-o-te-Rangihiroa.

Z Modrého jazera sa trať tiahne okolo bokov severného kráteru a zostupuje do Ketetahi Shelter čo trvá 1 hr – 1 hr 30 min.

Trasa naďalej klesá cez svahy a les, objavujú sa zelené kríky, stromy aj štebotavé vtáky. Toto je koniec zóny aktívneho sopečného nebezpečenstva a zároveň posledný kontrast pri dlhom 1 hr 30 min – 2 hr zostupe k ceste na parkovisko Ketetahi .

Ako sa pripraviť, na čo nezabudnúť

  • Plánuj podľa sezóny a počasia (v zimnom období je odporúčaný výstup so sprievodcom )
  • Rezervuj si ubytovanie a prepravu
  • Priprav sa na celodenný výstup
  • Nezabudni si pribaliť: dostatok vody, dobre turistické odskúšané topánky, zimné oblečenie (najlepšie je sa vrstvene obliecť), jedlo, nabitý mobil, foťák, mapu a vzdialenosti k jednotlivým zástavkám.

Odkiaľ, kam

Prístup do Tongariro parku je dobrý vďaka jeho centrálnej polohe na severnom ostrove či už vyrážaš z Aucklandu, Wellingtonu alebo iného severného mesta. My sme vyrazili z Wellingtonu v piatok podvečer a naša cesta trvala približne 4.5 hodiny autom do malého mestečka Erua. V okolí Tongariro parku sa nachádzajú aj male dedinky v ktorých je možné nájsť ubytovanie.

Preprava

Na parkoviskách v národnom parku je 4 hodinové parkovanie, pre tých ktorí sa rozhodnú ísť na kratšiu prechádzku, na prejdenie celej trasy je potrebná licencovaná preprava.

Ubytovanie v okolí Tongariro parku väčšinou ponúka aj autobusovú prepravu k okolitým sopkám a naspäť. Kedže prechádzka vedie jedným smerom autobusová doprava je veľmi užitočná. Odporúčaný smer je z parkoviska Mangatepopo do parkoviska Ketetahi.

Náš autobus nás priviezol priamo na parkovisko Mangatepopo, odkiaľ sa začínala túra. Šofér nám povedal základne informácie a poučil nás o riziku. Všetci sme dostali kartičky s menom kde zavolať v prípade ak sa stratíme, na jej zadnej strane bola vytlačená malá mapa s odhadovaným časom k jednotlivým stopkám.

Ubytovanie na nezaplatenie

Do ubytovania ( Tongariro Springs Boutique Suites) sme prišli v piatok večer. Prespali sme tam a skoro ráno sme vstavali na vopred dohodnutý autobus, ktorý čakal pred hotelom. Tento hotel bol síce bez zamestnancov ale vôbec nám to neprekážalo. K izbám sme sa dostali cez vonkajší samostatný vstup. Čakalo na nás aj milé prekvapenie šampanské a potešila aj káva s čajom. Vonku sa nachádzala nonstop výrivka a bazén s horskou pramenitou vodou, liečivou soľou a teplotou medzi 36-39 ° C.

Po 26 kilometroch v nohách a dni plného zážitkov sme sa dostali naspať do hotela. Zobrali sme si šampanské a išli na masáž do výrivky, odtiaľ do termálneho bazéna odkiaľ sme sledovali západ slnka aj hviezdy do neskorého večera.

Informácie o Tongariro Crossing

  • Vzdialenosť: 19.4km jeden smer
  • Najnižší bod  Ketetahi Carpark, 760m
  • Najvyžší bod  Red Crater, 1,886m 
  • Čas trasy 6-8 hodín
  • Sopečné erupcie: Kráter Te Maari 6 August 2012 a 21. Novembra 2012 (severné svahy pohoria Tongariro ) Mount Tongariro aktívny kráter Red Crater naposledy vypustil sopečný prach v roku 1926.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *