Keď som sa opýtala kolegyne, aké miesto na výlet by nám odporučila, bez váhania odpovedala “ Cape Palliser”. Jej pútavé rozprávanie nás natoľko zaujalo, že sme sa s Paťkom rozhodli vyraziť na tento výlet hneď prvý voľný víkend.
Prvá polovica cesty bolo stúpanie do kopcov a jedna zákruta za druhou mi spôsobovali nevoľnosť. Zastavili sme na odpočívadle a tam sme sa trošku vydýchali. Odtiaľ sme videli akou cestou sme prešli a aká na nás ešte čaká. Po chvíľke sme už pokračovali v kľukatej ceste ale už smerom nadol.
Rybárske mestečko
Postupovali sme stále južnejšie, až sme sa dostali k bohatej historickej oblasti Cape Palliser. Archeológovia veria, že sa tu Maori (polynézsky obyvatelia Nového Zélandu) usadili okolo roku 1300. Cesta nás zaviedla až k rybárskemu mestečku Ngawi, ktoré je známe pokreslenými traktormi slúžiacimi na vyťahovanie člnov z mora.
Za mestečkom viedla už iba miestami zaplavená úzka štrková cesta, čo v nás vyvolalo obavy, či sa dostaneme na naše plánované miesto. Napokon naša rozpadavajúca Hondička zabrala a tak sme sa dostali až ku okraju pobrežia. Už z diaľky bolo počuť akoby pískanie či zavíjanie tuleňov. Je to tu také rozprávkové. Okrem vysokých hôr okraj ostrova lemuje Tichý oceán, nazývaný aj Pacifik, ktorý je najväčším a najhlbším oceánom Zeme. Zaberá až tretinu zemského povrchu.
Leniví fešáci
Domov tu našli aj tulene, ktoré tu majú najväčšiu kolóniu na severnom ostrove. Novozélandské kožušinové tulene majú špicaté nosy, dlhé chĺpky, viditeľné vonkajšie uši a telo pokryté dvoma vrstvami kožušiny. V tzv. škôlke sme zahliadli len pár veľkých tuleňov starajúcich sa o tie najmenšie. Zábavné bolo ich sledovanie, aké sú roztomilé a zároveň nemotorné.
Na ľavo od nás bol maják postavený v roku 1897 k jeho vrcholu sme museli prekonať viac ako 250 schodov, ale s pár prestávkami sme sa tam dostali. Hore sme potrebovali pár minút na vydýchanie a potom sme si mohli užívať výhľad na nekonečné more, tulene a z druhej strany vysoké kopce a zeleň. Počasie bolo pekné, ale teplé slnečné lúče sa striedali so studeným vetrom.
Ak sme chceli prespať v aute, bol najvyšší čas pustiť sa do prerábky postele. Zaparkovali sme na okraji, ďalej od ľudí a zatiaľ čo Paťko znižoval našu posteľ, ja som strážila aby sa za nami nerozbehli tulene. V jeden večer sme sa v bare zoznámili s domácimi, ktorí nás varovali pred tuleňmi. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, sú rýchle a tiež si mýlia lýtka s rybami. Pohryznutie tuleňmi nie je vraj nič vážne, až na hanbu v nemocnici či pred kamarátmi.
Domáci a ich špeciality
Okrem tuleňov sa k nám neskôr pridali aj domáci rybári. Boli milí a dokonca nám ponúkli ochutnávku z ich úlovku. Paťko vyskúšal morského ježka a podľa jeho slov mal sladko-slanú chuť. Ale mňa na neho nenahovoril. Aby som niečo vyskúšala aj ja, darovali nám pauu a ešte nám poradili, ako si ho pripraviť. Paua je názov pre morské slimáky, morské ulitníky a mäkkýše. Paua sa dá jednoducho pripraviť na oleji, alebo masle a cibuľke. Jej žuvacia textúra a chuť pripomína huby.
Večerné predstavenie
Pomaly sa stmievalo, slnko sa snažilo ešte vykuknúť spoza mrakov, farby na oblohe sa začali blázniť a vytvárali úžasné divadlo. Nemo sme sa pozerali na tú nádheru, všetko krásne spolu ladilo a kým údolie pohltila tma, posledné lúče slnka ešte osvetľovali maják.
V tomto okolí sa nachádzajú aj tučniaky, o čom svedčí aj značka s vyhradeným miestom no ukazujú sa väčšinou na večer. Na ich pozorovanie sme sa veľmi tešili ale chýbali nám baterky a mali sme rešpekt pred tuleňmi. Bol najvyšší čas vyraziť do kempu aby sme mali kde prespať pretože tam mali obmedzený počet parkovacích miest. Nachádzala sa tam skrinka s nápisom ,,Dobrovoľný príspevok“, kde sme samozrejme prispeli aj my. Počas noci s nami kolísal silný vietor a pár krát sme sa zobudili na hluk prichádzajúci z rozbúreného oceánu.
Ďalšie ráno cestou domov sme sa ešte zastavili v meste Greytown. Toto mesto patrí medzi prvé obývané mestá vo vnútrozemí Nového Zélandu. V roku 1856 Samuel Oates priviezol len na fúriku z Wellingtonu do Greytownu( čo je viac ako hodina cesty autom ) len 3-ročné eukalyptové stromy, ktoré sú pýchou mesta dodnes.
Vínko či príroda?
Po dlhšom blúdení za značkami vinice sme to nakoniec vzdali a rozhodli sme sa pre menší výlet v prírode. Náhodne sme narazili na Waiohine Gorge. Niektoré parkoviská tu neboli sprístupnené, zosuvy pôdy totiž spôsobili nepriechodnosť cesty autom. Okolie a príroda nás dostali už v prvý moment. Po pár minútach sme sa dostali k vysokému hojdaciemu mostu na ktorého koniec sme nedovideli. Všade naokolo boli iba koruny stromov. Moje nadšenie z mosta pominulo v ten moment, keď som naň vkročila, nastúpil strach. Silno som sa držala, pomaly kráčala po moste a jedným očkom pozerala dolu na úplne priezračnú vodu. Paťko ma utešoval, on bol ten statočnejší. Ešte rýchly úsmev na fotku a môže sa pokračovať , ani by mi nenapadlo, že toto bola jediná trasa. Tak už len rýchlo prejsť na druhu stranu a môžem si vydýchnuť. Ešte sme sa zastavili pri rieke, kde od môjho veľkého nadšenia som zle dostupila a zabolelo ma v členku. Našťastie nič vážne, tak som mohla dokrívať k autu.
Brána stromov na ceste domov
Pridaj komentár