Je spln, obrovský oranžový mesiac nás zdvihol zo sedadiel autobusu počas cesty z letiska. Je tak blízko, je taký velikánsky, oranžovočervený ako je to vôbec možné? Mám tak veľa otázok a pritom nevydám ani hlások, len sa nechápavo pozerám a užívam si každú sekundu. Zapadá za mesto, mám chuť vystúpiť a rozbehnúť sa za ním.
Príprava na cesty
Prichádzame do požičovne áut Thrifty kde sme mali všetko dopredu dohodnuté a zaplatené no napriek tomu nás prekvapili ďalšie servisné poplatky a nepostačujúca poistka. Všetko sme teda doplatili a dostali sme kľúče od nášho dočasného domova. Vybrali sme si tzv. americký sen – no posúďte sami.
Tým že sme dostali kľúče od auta sa ale naša cesta ešte nezačala. Po schodíku sme sa vyštverali do auta a Paťko sa zapozeral na kľúčik na ktorom bol iba senzor bez kľúča, hmm čo teraz pomysleli sme si. Prekvapivo rýchlo sa nám podarilo nájsť tlačítko štart na zapnutie motora. Naštartovali sme a všetko čo sa mohlo sa rozsvietilo v španielčine. Začala som sa pozerať do manuálu ale medzitým Paťko prišiel na to ako to zmeniť do angličtiny. Boli sme odhodlaný vyraziť na cestu.
Sucho, teplo a všade veľké kaktusy
Phoenix je hlavným a najľudnatejším mestom amerického štátu Arizona a práve tu bola naša prvá zástavka vo Walmarte. Prišli sme 5 min pred záverečnou, behom sa nám podarilo nakúpiť a na parkovisku sme sa ešte pripojili na internet aby sme dali rodine vedieť, že sme pricestovali v poriadku.
Nedá sa prehliadnuť že mesto bolo postavené na púšti. Popri ceste sa vynímali veľké kaktusy všade naokolo bol piesok a k tomu nechýbalo teplo a sucho. Prespali sme na parkovisku pre kamionistov kde bol aj 24 hodinový obchodík a sprchy, nasledujúce ráno sme išli do národného parku.
Počas cesty sme sa zastavili v meste Flagstaff kde nás prekvapili zasnežené hory a veľké čierne nebojácne vrany.
Púštne prechádzky
Prichádzame do mesta Sedona. Všade naokolo boli veľké oranžovočervené skaly ktoré menili svoj odtieň podľa pohybu slnka. Trošku sme tam zablúdili a dostali sme sa na súkromný pozemok. Uvidel nás starší pán a začal na nás kričať no našťastie nás neprivítal so zbraňou ako vo filmoch. Išli sme späť do mesta a opýtali sme sa na informáciach, kde pracoval veľmi milý pán a ten nám ochotne pomohol. Začalo nám pršať, ale to nás aj tak neodradilo od prechádzky.
V akom svete sme sa to ocitili ?
Celá trasa Bell Rock trvala približne hodinu a pol. Je neuveriteľne čo všetko dokáže príroda vytvoriť, my sme sa tam nevedeli vynadívať na tú nádheru a nie nadarmo sa označuje za jedno z najkrajších miest v Amerike. Pôvodný obyvatelia dokonca považujú Sedonu za posvätné mesto. Na nás pôsobila tak ukľudňujúco a zároveň vyzývavo. Cítili sme sa veľmi šťastní, prekvapení a očarení. Sprevádzali nás oranžovočervené skaly, kaktusy, kríky aj prašný vzduch napriek tomu že popršalo.
Po tejto prechádzke sme si v aplikácií AllTrails našli ešte jednu. Trasa mala trvať hodinu a pol tam aj späť. No po viac ako dvoch hodinách kráčania jedným smerom sme si uvedomili, že celá trasa bude trvať približne 3 hodiny. Vodu sme dopili a nemali sme so sebou žiadne jedlo. Asi preto, že frázu ,,nachystáme jedlo“ sme každý pochopili inak a spoliehali sme sa jeden na druhého. Prešli sme už veľa a boli sme blízko pri výhľade, tak sme sa rozhodli pokračovať. Najviac nám vadilo, že sme nemali vodu. Predstavte si že ste na púšti a že by ste vymenili vodu za čokoľvek iné, tak sme sa cítili my. Bolo veľmi teplo, sucho mali sme popraskané pery a neustály pocit smädu. Pomaly sme sa blížili k výhľadu, už sme videli ľudí, ako sa tam fotia, ale pred nami bol ešte strmý svah a veľa popadaných skál. Niektoré úseky si vyžadovali lezenie. Ja som mala ešte problémy s kolenom a tak mi trvalo dlhšie, kým som vyšla hore. Keď sme sa dostali k výhľadu, razom sme pochopili, prečo sa toto miesto volá Diablov most. Pár skál bolo pospájaných dohromady a vytvorili most, po ktorom sa dalo prejsť, ale pod ním už boli iba stromy. Začínalo sa stmievať a rozhodli sme sa vrátiť k autu. Slnko rýchlo zapadalo za vysoké skaly. To posledné čo sme chceli, bolo stratiť sa uprostred Národného parku v Arizone, bez vody, jedla a signálu. Pridali sme do kroku a z posledných síl sme prišli k autu.
Ospevovaný Grand Canyon
Po týchto vyčerpávajúcich prechádzkach sme sa zastavili v mexickej reštaurácií na večeru a pokračovali sme k najbližšiemu kempu. Na ďalšie ráno sme si naplánovali Grand Canyon. Napriek tomu, že sme videli veľa fotiek, boli sme zvedaví, ako toto miesto vyzerá v skutočnosti. Pri vstupe do Národného parku Grand Canyon sme zaplatili $30, dostali sme mapu a pokračovali na odporučené parkovisko. Zaparkovali sme pri informačnom centre a len pár krokov nás delilo od výhľadu. Už z diaľky bolo vidieť veľa fotiacich sa ľudí a miestami sa nedalo ani prejsť. Nakoniec sme sa dostali až k samotnému Grand Canyonu a žiadna fotka nemohla zachytiť to, čo sme videli a prežívali práve v tej chvíli.
Veľkolepé skaly a obrovský hlboký útes sa vynímal priamo pred nami, akoby tam po cele tie roky čakal iba na nás aby nás mohol očariť, vziať nám slová aj dych. Razom sme zabudli koľko ľudí je okolo nás, našli sme si pokojné miesto na skalách a kam sme len dovideli, bol nekonečný útes a prekrásna príroda. Grand Canyon nesie takéto meno zaslúžene. Jeho dĺžka dosahuje neuveriteľných 446km (277míľ). Nechýba veľa a dosiahol by dĺžku Slovenska. Jeho šírka je taktiež neuveriteľná dosahuje do 29km. Popri kaňone vedie chodník s archeologickými úkazmi. Tieto skaly a kryštály nájdené v kaňone s popisom odhadu ich veku nás sprevádzali až k dedinke. Cesta tam trvala približne hodinu a pol a späť nás odviezol autobus až na parkovisko.
Dozvedeli sme sa aj to, že odhadovaný vek Grand Canyonu je 5-6 miliónov rokov.
V tomto parku sme sa ešte zastavili pri majáku. Keďže my radi chodíme na poslednú chvíľu, na vyhliadku v majáku sa nám už nepodarilo ísť. Nepomohlo ani prehováranie zamestnankyne, povedala nám, aby sme sa zastavili iný deň avšak naše plány boli iné a nemohli sme strácať drahocenný čas. Pri informačnej tabuli pred majákom sme sa dozvedeli, že sa tu v roku 1956 stala najväčšia letecká tragédia v Amerike. Prišlo k zrážke dvoch civilných lietadiel a zomrelo všetkých 128 pasažierov. V tých časoch sa piloti spoliehali sami na seba a bezpečnosť lietania s technológiami sa posilnila až po tejto nehode. Po prechádzke okolo majáku sme zas vyrazili ďalej a cestou z národného parku sa s nami prišli rozlúčiť aj mladé losy.
Naša cesta pokračovala ešte v ten večer do Las Vegas.
Pridaj komentár